THE GENOTYPE - ONEIRONAUTS
Mexická odpověď na AMARANTHE. Je to trochu ostřejší, v základu více do deathu, téměř bez čistého mužského zpěvu a méně chytlavých melodií, ve kterých má zase navrch Mörckova parta. Ale je to dobré.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
„Otoč tú potápajúcu sa loď a nasmeruj ju domov, ešte stále je čas,“ znie z rádií dnes a denne a málokto vie, že táto oskarová skladbička vychádza na CD už štvrtýkrát. Prvýkrát sa objavila ešte v roku 2006 na „The Cost“, albume Hansardových domovských THE FRAMES, druhýkrát ešte ten istý rok na Hansardovom a Irglovej debute „Swell Season“ a tretíkrát (stále predvlani) na soundtracku k Hřebejkovej „Kráske v nesnázích“.
V podstate je úspech nosnej piesne filmu o tom, koľkokrát za život stretnete toho „pravého“, sociologickou sondou do duše recipientov masmédiami generovaných hitov a celebrít. Nechtiac odhaľuje, na akých princípoch a schémach funguje svet médií. Jej autori sú v tom však nevinne – príbeh Glena Hansarda a konieckoncov aj Markéty Irglovej je oveľa zaujímavejší pred „dňom D“, keď sa mávnutím šoubizového prútika z írskeho hudobníka s deravou gitarou a dcéry jeho dlhoročného priateľa stal (nielen) autorský pár, ďakujúci nablýskanému auditóriu so soškou Oscara v ruke.
Ale dosť; rozbor úspechu írskej nízkorozpočtovej muzikálovej lovestory a polemiku, či išlo o náhodné zalepenie momentálnej diery na trhu alebo dôkaz internetového virálneho marketingu, nechajme odborníkom od fachu. Posvieťme si na soundtrack, ktorý okrem „Falling Slowly“ obsahuje dvanásť skladieb a ktorému – to treba zdôrazniť okamžite – k absolutóriu chýba práve obraz.
Kým vo filme hrali piesne rolu (často jednostranných) dialógov či monológov, skrátka niesli obsah, zvuková stopa dokáže emócie z plátna nanajvýš načrtnúť. Práve „Falling Slowly“ napriek srdcervúcemu refrénu mierne zapadne (určite v porovnaní s drásajúcou Hansardovou sólo performance v záverečnej „Say It To Me Now“, ktorá dokáže spustiť prúd zimomriavok), o to viac zaujme Irglovej „discmanová“ spoveď „If You Want Me“ (s akurátnou dávkou dievčenskej úprimnosti či naivity) alebo „Fallen From The Sky“ s vtipným casio podmazom. Dublinský genius loci ostal zakonzervovaný v letmej dylanovke „Broken Hearted Hoover Fixer Sucker Guy“, na druhej strane hneď nasledujúca „When Your Mind’s Made Up“ pôsobí až príliš napulírovane a hladko, neškodne; rovnako ako cukrovo sláčiková „Lies“, ktorej chýba pohľad do tváre Hansardovej postavy z filmu, rekapitulujúcej život s „bejvalkou“. Tretia tretina CD navyše takmer úplne postráda háčiky na ucho poslucháča a obsahuje v zásade normálne, z priemeru ničím nevybočujúce radio-friendly (folk)rockové piesne (folková „Leave“, U2 pripomínajúca „Trying To Pull Myself Away“ a „All The Way Down“, striedajúca silnejšie momenty s tými obyčajnými).
Masáž, ktorá sa rozbehla po Oscarovom triumfe Irglovej a Hansarda už prináša prvé (zhnité) plody a je možné, že publikum v Čechách a na Morave často koncertujúceho Hansarda sa aspoň dočasne zmení o stoosemdesiat stupňov. Aj po odznení „oncemánie“ však ostane úspech „Falling Slowly“ jedným z mála potešiteľných momentov, keď éter mimoriadne skostnatených tuzemských staníc ovládla pesnička z „indie“ scény – bez snahy o kalkul a vplyvného „producenta“ za chrbtom.
Príjemná kolekcia piesní, ktorým k absolutóriu chýba obraz.
7 / 10
1. Falling Slowly
2. If You Want Me
3. Broken Hearted Hoover Fixer Sucker Guy
4. When Your Mind's Made Up
5. Lies
6. Gold
7. The Hill
8. Fallen From The Sky
9. Leave
10. Trying To Pull Myself Away
11. All The Way Down
12. Once
13. Say It To Me Now
Once (Music From The Motion Picture) (2007)
Swell Season (2006)
Vydáno: 2007
Vydavatel: Columbia / Sony BMG
Stopáž: 43:48
Produkce: Glen Hansard
Album Swell Season mi prislo tak o 1 bod lepsie nez toto. Nie je to zle, ale obcas to je dost nuda.
Mexická odpověď na AMARANTHE. Je to trochu ostřejší, v základu více do deathu, téměř bez čistého mužského zpěvu a méně chytlavých melodií, ve kterých má zase navrch Mörckova parta. Ale je to dobré.
Jak může znít doom metal s blízkovýchodními vlivy, když se urve ze řetězů a nabere na rychlosti a progresi, to ukazuje v Londýně sídlící parta kolem výrazné zpěvačky Niny Saeidi. Tahle hudba nakopává zadele.
Hned první skladba naznačuje, že u DEUS MORTEM se věci začínají měnit. Poláci posunuli svůj BM do čistějších a melodičtějších vod. Jistě, řízky se občas klepou nekompromisně, nicméně i tak je ústup do přijatelnějších sfér znát. Osobně mi to ale nevadí.
Jeden z nejvíce obskurních rituálů roku 2024. Lidé (?) okolo IMPETUOUS RITUAL / GRAVE UPHEAVAL vyrukovali s neotesaným black/death metalovým manifestem. Divokost, chaotičnost, ale zároveň i slušný skladatelský skill. Hudba dle mého gusta. Více za týden.
Timothée Chalamet sa vraj na place nechal oslovovať Bob; naučil sa hrať na gitaru a spievať ako Dylan. Film, pokrývajúci roky 1961-65, stojí na hereckom a hudobnom výkone hlavných hviezd (a na skvele zapracovaných piesňach). Inak sa do hĺbky príliš nejde.
Vtipné intro je naozaj iba začiatok skvelého zážitku, ktorý nám opäť pripravili odviazaní a radostní Švédi. Tento let do Taškentu je naozaj veľká paráda. Vzletné melódie, príjemná atmosféra - hodinka uletí ako nič. Opäť raz nesklamali!
První deska po návratu Bobby Lieblinga z vězení potvrzuje teze o starých psech a nových kousích. Pro alespoň s nějakou starší nahrávkou obeznámené jedince album moc novinek nepřinese, na druhou solidní standard temného rocku/doomu ze staré školy potěší.